Môj život bol od začiatku hľadaním zmyslu - zmyslu žiť, vstať ráno s postele, ísť do školy, poslúchať spoločnosťou vytvorené normy. Bál som sa, keď som večer zaspával, mal som pred očami tmavý nepriateľský svet plný zla, násilia, chudoby, chorôb a iných neduhov. Často som premýšľal, že sem určite nepatrím a chcel som svet predčasne opustiť - stál som pri zábradlí na balkóne a pozeral sa dolu, jeden skok a už nikdy by som nemusel "trpieť". Áno je to zvláštne aké môže poznať už 12 ročné dieťa utrpenie, no ono bolo mojím každodenným spoločníkom. Dnes si uvedomujem, že moje utrpenie je veľmi podobné k tzv. depresívnym stavom - presne to som dlhý čas prežíval. Keď som ako 15-16 ročný definitívne hľadal zmysel žitia, našiel som ho postupne vo viere, v Ježišovi, v Bohu. Všetko mi začalo dávať zmysel: Biblia, omše v kostole, moje utrpenie ma malo viac pripútať ku Kristovi a s ním som sa utrpenia postupne úplne zbavil. Dnes mám 19 rokov a som si stopercentne istý, že jedine Boh je mojím svetlom na ceste domov, na ceste do neba. V budúcnosti by som chcel nejakým spôsobom pomáhať ostatným ľuďom: chorým, biednym, hriešnym... ešte presne neviem čo so mnou Boh na tomto svete zamýšľa, ale verím, že časom to zistím. Ďakujem Ježišovi za všetko čo pre mňa, nás robí neustále...Ďakujem Ti Otče, prosím neopúšťaj nás všetkých na veky vekov amen! Mike Phoenix, Bratislava, november 2004