Nebezpečná situácia, o ktorej sa tu hodlám napísať, sa stala vo februári 2012. Vtedy sme chceli predať naše staré päťmiestne auto a kúpiť si iné, šesť-sedem miestne. Mali sme štyri deti a s nami, rodičmi, bolo potrebné minimálne šesť miest na sedenie. Chcel som ho predať v zime, lebo vtedy sa najlepšie kupujú autá. Horšie predávajú. Už sme mali aj jedno vhodné vyhliadnuté v Nemecku (cez internet), ale potrebovali sme predať naše staré. Našimi silami to nešlo, lebo aj sa nejakí kupci ukázali, ale len špekulovali a chceli väčšie a väčšie zľavy. Modlili sme sa k Bohu.

   A Boh nenechal na seba dlho čakať. Zmienil som sa o našej potrebe jednému Nemcovi, žijúcemu v blízkej dedine, a on mi o dva dni z ničoho – nič hovorí, že oni aj plánujú nejaké ojazdené kúpiť. Boh zasiahol a  poslal nám kapcu, aleluja! Dokonca, keď videl, že máme štyri deti, rozhodol sa nám dať peniaze dopredu, aby sme si my najprv mohli kúpiť naše a potom prevedieme toto auto na dopravnom inšpektoráte na neho. Zobral si úver z Nemecka a dokonca v zmluve s Postbank-ou uviedol, že účet, na ktorý majú previesť peniaze, bude náš účet. Peniaze išli priamo nám. Pre nás neuveriteľné. Ten istý deň, čo nám prišli peniaze, som vycestoval do Kolína, kúpil sedemmiestne auto, štvorročné, v autobazáre a doviezol ho domov. Takže peniaze boli minuté, auto u nás doma a prepis sme si určili na druhý týždeň.

   Ale v stredu som mal ešte zaviesť dcérku Sárku Máriu na plavecký tréning a keďže sme ešte nemali vybavené nové značky, išiel som starým autom, ktoré však už malo budúceho majiteľa iného. Z hlavnej, veľmi širokej cesty, treba odbočiť doprava na vedľajšiu. Obyčajne tadiaľ nechodievam, ale teraz som išiel. Nič zlého som neočakával. Zapol som smerovku doprava a trocha som si to išiel nadbehnúť k stredovej čiare, aby sa mi lepšie zatáčalo. Obyčajne sa vodič nepozerá do zrkadiel, keď odbočuje z hlavnej doprava, lebo sa teoreticky nič nemôže stať. Nikto nikomu cestu nekríži. Pred stočením volantu doprava som však počul vnútorne hlas Ducha Svätého:

   „Pozor!!! Pozri sa do pravého zrkadla!!!“

   V tisícine sekundy som si povedal: - Do pravého? A načo? Veď sa mi nič nemôže stať, ani ma nikto nemôže ohroziť, veď odbočujem doprava.

   Ale bolo to silné, tak som sa pozrel. Už som aj zatáčal. Čo som v šoku v pravom zrkadle nevidel?! Sprava(!), – bolo to možné, keďže cesta bola veľmi široká –, sprava ma obiehala pomerne veľká dodávka! Pozerám, vidím dobre?! Intuitívne som zastavil zatáčanie, ba volant stočil trochu doľava a vyšliapol spojku... Fú... Sprava ma obehla dodávka s číslom zo Senice! V šoku som so stlačenou spojkou a vyradenou rýchlosťou len pozeral pred seba, neschopný slova. Je to možné?! Sprava ma obehla dodávka. Sprava!!! A ja som mal dokonca zapnutú smerovku, že idem odbočovať doprava! O-hó! Zlý sen?!

Hneď sa mi v hlave začali vynárať obrazy možného ďalšieho vývoja: Okrem toho, že zrážka mohla ohroziť životy detí vzadu, čo s predajom auta? Ten Nemec nám tak dôveroval: dal nám peniaze dopredu, auto kúpené, peniaze minuté a – auto nabúrané, prevalené: možno súce do šrotu!!! Len ma tak studený pot oblieval.

   Hneď som od vďačnosti vykríkol: „Vďaka, Duchu Svätý, za upozornenie na zrážku! Ty si nás zachránil!!! Hurá! Vďaka! Zlomok sekundy a dodávka by bola v našom predanom aute!!! Ty si záchranca! Ty inšpirátor! Ty si veľký Pomocník! Nenecháš veriaceho napospas satana, ktorý túto zrážku dôkladne naplánoval! Nechal vodiča obiehať sprava pri zapnutej smerovke doprava!!! Unikli sme hrozným dôsledkom pre našu rodinu! Ty si nás zachránil! Aký som ti vďačný, Duchu Boží! Aleluja!“

   Deti len tak pozerali a počúvali zo zadných sedadiel, nechápajúc ockove výkriky radosti. Stotina sekundy a mohli by nás vyberať zo zničeného auta. A čo s Nemcom? Nemali by sme mu z čoho jeho peniaze vrátiť, museli by sme mu asi dať naše „nové“ sedemmiestne. Čo by som mu tak povedal? Vaše auto je na šrotovisku? Alebo: Opravte si ho, nemôžem zato, že obiehal sprava?

Boh sa však o všetko toto postaral. Videl tie hrozné dôsledky dopredu, kým ja som nič ani len netušil, a ukázal nám svoju milosť a milosrdenstvo. Upozornil ma svojím Duchom na zrážku. A odo mňa chcel, aby som počúvol jeho hlas.

   Ten hlas je tichý. Ale kto prijal Ježiša Krista za svojho Pána, ho pozná.

   Je to hlas Záchrancu.

Štefan Patrik Kováč