Vyrastala som na dedine v katolíckej rodine, kde som svojimi starými rodičmi bola vedená ku vzťahu ku kostolu, atď. Aj po absolvovaní sviatostí, ktoré sa dejú v katolíckej cirkvi som nepochopila ich význam a už vôbec nie potrebu vzťahu medzi Bohom a človekom. Hovorím to úprimne, tak ako to bolo v mojom srdci, ale skutočnosť o tom , že Boh existuje ostala vo mne natrvalo... Takže vzbura voči kresťanstvu (nastala pozorovaním životov matrikových kresťanov) a skutočnosť o existencii Boha ma viedla trochu vedľa. Nikdy som si o nejakom inom náboženstve nejako nezháňala potrebnú literatúru. Všetko to bolo "náhodné", spontánne čomu som tiež pripisovala určitú váhu "osudu". Takže som sa na začiatku svojej cesty po poznávaní života oprela o astrónomiu a horoskopy, v čom som bola nadprirodzene dobrá. Poznala som 900 ľudí a 900 ľuďom som si zapamätala znamenie v akom sa narodili. A z toho som si mohla porovnávať pravdivosť údajov písaných v knihách. Často som rozmýšľala o zmysle života - kde sa nachádza. Keď prichádzali prvé sklamania v láske, priateľstve, v škole, v rodine, začala som "chápať"zmysel života - nežiť a nikdy sa nenarodiť. Často boli v mojom srdci rúhavé výčitky Bohu zato, že si ma stvoril a nechal ma tak napospas vlastnej nedokonalosti a ľudskej hlúposti. Našla som sa v anarchizme a punk-ových textoch "Načo hľadať pravdu, keď len jedna je a to tá, že pravda neexistuje!"- heslo môjho boľavého života. K filozofii anarchizmu patrí apatia, čo som si neskôr celkom dobre osvojila a bolo to aj citeľné v mojom správaní a hlavne v partii ľudí okolo mňa. Takže diskotéky, koncerty, krčmi, chaty, totálne neviazaný život, lacné vzťahy. Keďže som nevedela žiť v realite, chcela som realitu mimo seba - hovorím vtedajším jazykom. Prakticky to vyzeralo tak, že som s partiou báb a chalanov sa spíjali, potom sme to primiešali s tabletami, koniec tejto etapy života výrazne ovládla "pani marihuana", do ktorej som sa zaĺúbila a od určitého času som ju húlila každý deň na viac krát. V tomto období som sa zoznámila s najlepším parťákom na húlenie a trávenie akéhokoľvek času a priestoru. Bol to a je to, môj Radko, terajší manžel. Tu sa naše cesty stávajú rovnakými, nie do detailov, ktoré bol v úletoch môjho duchovného zamerania sa na volanie po nadprirodzenosti. Radko sa vždy postavil proti môjmu zmýšľaniu ateisticky, čo ma vôbec netrápilo, skôr som mu to vždy nejako nadprirodzene potvrdila, že to nie je celkom tak ako zmýšľa o živote. Napríklad, to už som sa zo zahriznutými zubami venovala vešteniu, z karát, z kávy, čísel, farieb... To keď som niekomu povedala na základe výkladu karát o veciach budúcnosti a ony sa vždy stali, tak vtedy na chvíľu veril, že niečo na tom bude. Na toto obdobie schopnosti vidieť či nejako intuitívne cítiť budúce veci, spomínam ako na prekliatie a odporné chodenie po tajnej tmavej miestnosti väzenia. Vtedy som tomu nerozumela a mala som z toho chaos a nakoniec neistotu, ktorej som sa bála a nevedela som si priznať, z čoho to všetko prekliatie vychádza. Vždy som tieto magické činnosti považovala za neškodné a práve naopak, keď človek vie z toho ťažiť to"dobré" tak mu to len pomôže. Pomáhalo, ale iba na chvíľu. Potom prišlo akési zaucho od života, moje presvedčenia sa porúcali. Prakticky to vyzeralo tak, že som v depke volala po smrti a rezignácii, revala som tam, kde ma nik nevidel a chcela som sa "vypariť". To už bolo obdobie, keď nám bývalý satanista, terajší kresťan, rozprával o nádeji v Ježišovi Kristovi. Vždy keď sme ho stretli (voňal mi vôňou na smrť) tak som trpela nedočkavosťou, kedy sa rozídeme. Vôbec neviem, čo nám rozprával, ale vždy keď som mala slabú chviľku, tak mi iba rezonovalo meno JEŽIŠ a nevedela som čo s tým, alebo s ním mám robiť. Veľkým utrpením bolo pre mňa byť vo vlastnej rodine, nenávidela som ju pre alkohol, ktorý tam vládol pri akejkoľvek príležitosti. Aj v ten zlomový večer, keď nastala zmena v mojom živote sa odohrávala tragická scéna môjho brata, ktorý je dodnes tak často obeťou alkoholu. Vystrájal s nožom v ruke (nie prvý krát), že sa zabije. A nastal boj, kde sa mu matka snažila nôž zobrať z rúk, a už som ju videla takmer mŕtvu. Hrozná scéna. Strašne som sa bála. Ešte nikdy som sa tak nebála. Kričala som o pomoc po dvore i po ulici. Nechcem sa zamerať na detaily okolo rodiny, čo sa potom dialo, ale mňa to donútilo znova sa hlbšie pozrieť do reality a hlavne sa definitívne zastaviť. Rozprávala som (teraz viem, že) Bohu o tom, že už skutočne neviem čo ďalej. Plno otáznikov v mojej hlave ma nútilo vypovedať sa, žalovať sa. Kde je spravodlivosť? - vtedy som cítila veľmi, že niekde je. Niekde, kde sú dobré rozprávky, kde dobro víťazí nad zlom... O dva dni prišiel Radko a rozprával mi, že keď som tu ja prežívala peklo on sa stretol s kamarátom, ktorí mu rozprával o BIBLII, že to nie je len taká hocijaká náboženská, alebo poučná kniha, ale kniha písaná Bohom cez človeka. Bola to téma na celý deň, aspoň tak podvedome. Psychicky mi bolo stále na nič, skutočne som rozmýšľala o nejakej psychiatrii. Večer sme sa snažili odbočiť z depky lisohlávkami, ale bolo to len na rozhojnenie tej depresii. Ešte viac som si začala uvedomovať peklo, v ktorom žijem, ale teraz viem, že vďaka BOHU, ktorí mal všetko pod kontrolou, za krátky čas sa stalo naše volanie vypočuté a spracované do posledného detailu. Asi dve hodiny sme sa s Radkom všeobecne rozprávali o Bohu, ako o takom, ktorý je. Až na druhý deň sme si uvedomili, že stav z hubičiek nám bol čoskoro v ten večer vzatý. Cestou domou nás rozprávanie o Bohu pozdvihovalo a privádzalo do nádejí, kde sme začali cítiť pevnejšiu pôdu pod nohami. Až keď sme doma sedeli, ešte stále smutní, listujúc si v malom Novom Zákone a Radko vyslovil nahlas slová do éteru "a čo ak Ježiš Kristus..."a v tedy to prišlo! Naschvál to takto píšem, lebo skutočne to bolo ako Saulove obrátenie. Zrazu a efektívne, nechválime sa sebou, ale ďakujeme Bohu, že sme boli poslušní v tej chvíli, sme sa poddali volaniu ku pokániu a totálnej zmene myslenia a smeru cesty, ktorou máme ísť. Viem, že nie každý kresťan svoje znovuzrodenie prežíva emotívne, no boli sme v tom až po uši. Radostný, maličký, naivný, proste najšťastnejšie bábätká na svete v Otcovej náruči. Vo svojej mysli sa mi zrodili myšlienky, súvislé vety, ktoré nemohli od nikadiaľ inokadiaľ prísť, ak len neboli vložené samým Bohom. O tom čo máme robiť, s kým sa máme stretnúť, a kam chodiť. Viem, že sme s Radkom prežili skúsenosť, na ktorú sa nezabúda a moja hlboká vďačnosť k Bohu je aj za to, že sme vlastne s Radkom duchovné dvojičky, a na svoje znovuzrodeniny spomíname strašne radi! Nikdy slová neobsiahnu vďaku, ktorú cítim a uvedomujem si preto čo Ježiš urobil pre nás a za nás. Ježiš je tá jediná realita, ktorá sa nám dala poznať. Svoje staré heslo mením na - "Treba hľadať pravdu, veď len jedna je a to tá, že Pravda Ježiš Kristus je" Vlaďa Hrušková, duben 2007