Jezis.cz

Začiatok začiatku

... V 15 rokoch mi umrela kamarátka na leukémiu a ja som na tom zostala psychicky veľmi zle. Začali sa prejavovať panické návaly strachu. Neviem či to niekto z Vás pozná... prešlo to, ale vracalo sa to každý rok v zime. Strašne som schudla, aj 5 dní som nič nejedla, triasla sa...

Ako sa hovorí, každý začiatok je ťažký. Mám 27 rokov. Narodila som sa v kresťanskej rodine, čo znamená, že som ako dieťa musela povinne vo sviatky a v nedeľu chodiť na omšu. Pripadalo mi to nudné, pretože som musela. Moji starí rodičia sú silno veriaci. Ja som začala vieru chápať ako štvrtáčka na základnej škole keď som pravidelne začala sama od seba chodiť do kostola. Robila som si 9 prvých piatkov keď sa mi stal úraz, kde som prežila klinickú smrť. Ocitla som sa v nemocnici kde so mnou ležala aj jedna rehoľná sestra. Starala sa o mňa, rozprávala mi o Ježišovi a bola veľmi láskavá. Vtedy som jej rozprávala, že pri nehode som neumrela preto, lebo som 9 prvých piatkov nemala ukončených, čo znamená, že človek neumrie bez svätej spovede a bez toho aby nebol na smrť pripravený. Ona sa len láskavo usmievala. Časom som na Pána zabúdala, začala som chodiť na strednú školu, diskotéky, alkohol cigarety. V 15 rokoch mi umrela kamarátka na leukémiu a ja som na tom zostala psychicky veľmi zle. Začali sa prejavovať panické návaly strachu. Neviem či to niekto z Vás pozná... prešlo to, ale vracalo sa to každý rok v zime. Strašne som schudla, aj 5 dní som nič nejedla, triasla sa. Začala som s mamkou chodiť do kostola, ale len preto, že som chcela zachrániť seba, myslela som len na seba a nie na Ježiša. Všetko prešlo... Odišla som pracovať do zahraničia kde som na všetko zabudla... Taliansko, Anglicko, Rakúsko a teraz Nemecko. Môj brat bol neveriaci až kým sa jedného dňa nezoznámil cez teletext-arénu s jednou silno veriacou a silno zrakovo postihnutou ženou. Dala mu pár modlitieb, ruženec a pod. Jedného dňa mi napísal sms: “Sestrička zistil som, že Pán ma miluje, neviem to opísať príď domov!“ Tak som prišla...medzitým sa ale začal modliť za mňa aj za moju sestru, za očistenie našich duší. Sestra z ničoho nič začala dostávať panické návaly strachu a keď som prišla domov začalo sa to znovu so mnou. Vtedy som ale nevedela čo to je. Moje telo sa očisťovalo. Brat ma vzal do kostola na spoveď lebo môj synovec šiel na prvé sväté prijímanie. Vošla som dnu a začali mi padať slzy, náramný plač a ja som sa vôbec nehanbila. Po spovedi som vyšla von a cítila som sa ako neprítomná. Panické návaly ale ďalej pretrvávali, ja som sa trápila a bála, nervozita a triaška tela neprestávali, tlmila som to alkoholom, ale ráno to tu bolo zas. Mala som strach zo strachu. Cez internet som sa dala do skupiny Coram publico, je to modlitebná skupina, všetci sa za mňa modlili...aj ja.. sú strašne super.. až naraz začalo všetko ustávať. Začala som sa cítiť lepšie. Pochopila som, že to zlo čo som mala v sebe pochádza od diabla a len BOH je silnejší ako zlo a zlo je silnejšie ako človek. V ťažkých chvíľach som si predstavila diabla a vysmiala som sa mu v duchu a hneď privolala Pána na pomoc nejakou modlitbou... Pomáhalo... Nesmieme sa báť. Pán je s nami, pomôže nám lebo nás nesmierne miluje. Dôverujte mu a budete spasení. Ja mu ďakujem, že mi pomohol. Tých strašných 5 mesiacov krízy a strachu už nechcem nikdy prežiť a neprajem to nikdy nikomu na svete. Pane stoj pri mne, aj pri tých čo Ťa potrebujú. Lubka Tencerova, Biberach – Nemecko, október 2004