Rozhodla som sa napísať o najdôležitejšej a najúžasnejšej veci v mojom živote. Kým sa dostanem k jadru, budem musieť začať od začiatku...    Narodila som sa úžasným rodičom, ktorí mne aj s mojou sestrou Tinkou, dali naozaj prekrásne detstvo a trvalý pocit lásky, pochopenia a prijatia. Napriek tomu som sa v puberte často dostávala do stavov depresie, ktoré sprevádzali úvahy o zmysle života, pocitu samoty a prázdnoty. Na strednej škole sme sa zišli skvelá partia, kde sme si vylievali svoje najvnútornejšie prežívania a budovali tak navzájom svoje osobnosti, kedže sme boli na internáte a trávili spolu dni aj noci. Ako je aj dnes bežné, začali sme si spestrovať život fajčením, pitím, či húlením, ktoré sa na pár rokov stalo mojou najväčšou láskou. Napriek tomu, že som nikdy neuznávala škatuľkovanie ľudí, nevedomky som ich začala hodnotiť podľa toho na koľko sa mi zdali zaujímaví. Veľa krát tým merítkom bolo práve húlenie. Stačila mi jediná informácia o človeku a to že húli a hneď mi prišiel v pohode. Samozrejme tí čo trávu nefajčili a nežili tak ako ja, boli pre mňa strašne nudní a nezaujímaví. (možno tak ako ja teraz niekomu :)    Spolu s najbližšími kamarátmi sme sa utvrdzovali v tom, že ten kto nedepkuje, je povrchný a hlúpy. Obrazy, ktoré som maľovala boli temné, morbidné a často perverzné. Pripadalo mi, že jediné prečo sa oplatí žiť je sloboda a slobodné sebavyjadrovanie sa. Robiť si čo sa mi zachce, bez ohľadu na okolnosti, ľudí, nemať žiadne hranice a neobmedzovať sa nikým a ničím. Vždy som si vravela “ načo sa mám šetriť? do hrobu?” Takže si treba užívať všetko naplno... Fajčila som 2 krabičky denne, opíjala som sa a vyhuľovala. Pár krát som skúsila aj iné veci ako trávu, ale mala som pred tým veľký rešpekt ( vďaka Bohu), lebo som vedela že keď si dám silnejšiu drogu, že sa z nej zbláznim. Kto vie kde by som dnes bola, keby som tento pocit v sebe nemala.... Pocity to bolo to, čím som sa v každej situácii riadila.    A ešte jedna vec. Mala som veľkú záľubu vytvárať ľuďom “halušky” .Svojím zjavom, správaním, všetkým čo som robila...Bola som spokojná až vtedy, keď sa za mnou otočil celý Václavák. Bavilo ma keď proste ľudia nechápali ... Ťažko to tu vysvetliť, kto ma zažil, vie o čom hovorím.    Tomuto všetkému predchádzala jedna vec a to, že som na strednej v prvom ročníku uverila v Boha. Bolo to úprimné a keď prišiel deň môjho krstu, nastali u nás v rodine veľké problémy. Pochádzala som totiž z ateistickej rodiny a slovo boh sa u nás nikdy neskloňovalo. Moja mamka ma podporila, ale môj ocko to nevedel prijať. Prvý krát v živote sa u nás hovorilo o rozvode. Vďaka Bohu sa to utriaslo a uzavrelo tým, že mi ocko kúpil veľkú obrázkovú bibliu. Mala som 16 a snažila sa žiť podľa všetkého, čo som v kostole počula, ale po roku to proste vychladlo. Rezonovali mi aj niektoré veci, ako modlitba za trest po spovedi a rôzne iné. Tak som postupne vhupla už do spomínaného “života slobody”.    Didiho ( teraz už môjho manžela) som stretla v prvom ročníku na výške. Bol úplne iný ako muži, ktorých som dovtedy poznala. Chodili sme spolu niekoľko mesiacov, žili svoj hírivý život, keď sa Didi začal stretávať s nejakými kresťanmi. Najprv mi to bolo jedno, ale keď som na ňom videla, že sa nejak mení, začalo ma to rozčuľovať. Bála som sa, že sa z neho stane nejaký fanatický kresťan. Moja predstava o kresťanstve sa za roky vycibrila na obraz nudných, nezaujímavých bytostí, ktoré sa nevedia uplatniť- tesiláky, bledozelená tvár, mizivé známky života... :)    Raz sme šli s Didim na nejaké stretnutie ohľadom muzikálu, kde boli kresťania. Veľmi ma prekvapilo, že nezodpovedali mojej šablonke, práve naopak mali niečo čo som nepoznala ani pri svojich kamarátoch. Zarazilo ma ako sa k sebe správali, bola medzi nimi silná spätosť a láska – taká ozajstná... Aj v tomto období ma stále prepadávali moje klasické depky a znechutenie z toho aký je svet, akí sme my... Túžila som nájsť nejakú rovnicu, ktorá by bola moja rovnica na život. Vždy som vedela, že existuje duchovný svet a hľadala som odpovede na moje otázky. Či už v astrológii, zakopla som o hinduizmus aj budhizmus, ale nikde som nenašla tú svoju vytúženú slobodu. A keď áno, bolo to len na chvíľu. Vedela som, že Boh je, ale chápala som ho ako niekoho veľmi neosobného, niekde strašne ďaleko.    Až jedného dňa mi napadla čudná otázka: Kto je mojím pánom? Znie to divne, ale ja som vedela, že sú len dve možnosti: Boh alebo diabol. Cítila som, že veci sa často dejú mimo mňa a ja svoj život neriadim celkom sama. Proste som si v sebe chcela úprimne odpovedať. A vedela som, že Boh to nie je... Dosť ma to na moje prekvapenie vydesilo a niečo sa vo mne pohlo.    Prešlo pár mesiacov a ja som mala pocit, akoby som sa dusila. Chcela som vidieť krásne modré nebo, ale obloha bola ako nízky strop v malej miestnosti. Chcela som vidieť farby, ale všetko bolo ponuré a sivé. Pocit prázdnoty sa striedal s túžbou niekam ujsť. A tak sme sa rozhodovali Didim kam pôjdeme na silvestra. V pláne bola chata, alebo žúr v Prahe, nakoniec som z nevysvetliteľných dôvodov povedala Didimu, aby sme šli na bohoslužbu :) Samozrejme to nikto nepochopil, ani naši doma... Vždy som považovala silvester za otrasnú oslavu - také “ organizované tešenie sa”. Prvý krát v živote som zažila niečo, čo mi dalo zmysel silvestra. Boli tam rôzdne kapely a program a prechod zo starého roka do nového sa títo ľudia plní neopísateľnej prirodzenej lásky k ľuďom a sebe navzájom modlili za mesto, rodiny, cudzích ľudí... A čo bolo hlavné, bol tam Boh. Bolo Ho cítiť tak silne, že jediné čo som bola schopná urobiť bolo, s Didim a ďalším kamarátom poprosiť Boha, aby ma naučil žiť život podľa Jeho pravidiel a odpustil mi môj otrasný doterajší život.    1.1.2000 o pol jednej ráno sa zo mňa stal úplne nový človek. Tie hnusné temné farby zmyzli a akoby mi niekto dal dole nejaký filter z očí, som začala vidieť úžasné farby, krásne, šťavnaté... Tá ťažoba, ktorú som v sebe roky mala bola preč. Cítila som sa ako pierko.  Prekrásny nový rok :) A môj život bol naozaj nový, úplne nový. Prestala som húliť, už mi to nebolo treba.    Jeden deň som povedala Bohu: neviem či je to zlé že fajčím, ale keď sa ti to nepáči, zober to prosím odomńa. Ja sama to nedokážem. A zo dňa na deň som prestala fajčiť, bez absťákov, bez pribratia... zázračne.    Môj život sa stal zázračný s vedomím, že pri mne stojí Niekto, kto ma bezpodmienečne ľúbi a chráni.  Prežila som niekoľko uzdravení, napríklad keď som si obarila ruku a 5 minút po didiho modlitbe bola popálenina preč. Keď som si začala čítať bibliu a Boh ku mne začal hovoriť. Presne do konkrétnych situácií, v ktorých som bola. Našla som rovnicu na život ! Boh ma našiel. Popri týchto úžasných zážitkoch som sa stretla samozrejme aj s nepochopením, alebo odpísaním  zo strany niektorých ľudí okolo mňa. Ale tí čo boli ozajstní priatelia mi zostali do dnes :) U nás doma, to bol chaos. Tinka moja sestra - pankáčka s veľkými simpatiami k satanizmu v kontraste so mnou... :) Ale Boh sa dotkol aj jej. Potom ako naši videli aká zmena sa s nami udiala, sa postupne “obrátili” aj oni. Boh je úžasný. život s Ním nie je plný zákazov ako som si myslela, ale plný nových možností. Už nepotrebujem fajčiť ani húliť, mám pestrofarebný svet, ktorý nie je bez problémov, ale viem že na žiedny nie som sama.   Teraz na silvestra to bolo 9 rokov a nikdy by som to nevymenila :) Gabriela  Sykorová Hyllová, v Košicích v lednu 2009