Volám sa Richard a pochádzam z malého mestečka na Považí . Nebol som rodičmi vychovávaný vo viere, ale cez svoju širšiu rodinu som mal možnosť sa predsa len niečo o Bohu dozvedieť. Moje poznanie mi trochu naháňalo strach z Boha, ktorý tresce hriešnikov, takže nebol som ním nadšený, ale bolo mi jasné, že existuje. Nešlo mi o vzťah s Bohom, bolo to skôr prispôsobenie sa tradíciám, ktorými žila rodina kde som trávil každoročne svoje prázdniny. Ich viera bola úprimná a ja im nemám čo vyčítať, ale zrejme môj čas ešte len mal prísť. Keď to tak zhrniem, myslím si, že som mal šťastné detstvo. No mojim veľkým strašiakom bola škola. Bol to môj nekonečný zápas. Základná škola bola ako zlý sen. Niekedy keď som bol približne v šiestom ročníku, sme sa presťahovali do Bratislavy. V škole som to dopracoval až na trojku zo správania, čo v tej dobe bolo niečo ako trestný čin. Virtuálne som prechádzal do vyšších ročníkov. Môj príchod do Bratislavy razom zrušil všetky moje očakávania z úžasného veľkomesta. Mám skvelých a milujúcich rodičov, ale vtedy mali dosť starostí so sebou – práca, bývanie , takže moc nemali šancu registrovať môj štart, no a ja som skončil v jednej petržalskej základnej škole a ešte k tomu v športovej hádzanárskej triede. Na prvý pohľad všetko OK, ale v tej dobe bol šport pre mňa niečo ako pre korytnačku lietanie. Čiže úplný antitalent. Moja postava bola tiež v tom štýle a nato som neraz doplatil výsmechmi a posmeškami od spolužiakov. V mojom vnútri nastalo temno. Bolo to ako prekliate obdobie. Jediné, čo ma napadlo bol útek. Nie len vnútorné uzavretie sa, ale aj skutočné úteky z domu. Boli tri. Vždy k mojej tete do hôr, kde som trávil detstvo. Doteraz sa tam cítim ako v raji. Neboli to úteky od rodičov, ani hľadanie pochopenia. Bolo to ako bezhlavý útek zvieraťa z horiaceho lesa. Je mu jedno kam beží. Chce byť proste preč od zdroja bolesti. Lenže ja som si tú svoju bolesť niesol so sebou. Nebolo úniku. Začal som hľadať akési náplaste na svoj bôľ. Tou prvou bola gitara. Vzal som ju a vedel som, dúfal som, že bude mojou záchranou. Nestalo sa tak, ale hudba mi začala pomáhať popisovať, moje vnútorné stavy. Začal som viac chápať sám seba. Bolo to holé konštatovanie stavu, ale istý čas to zaberalo. Pri pohľade do zrkadla som vedel, že musím niečo urobiť so svojou postavou. Začal som tancovať folklórne tance. Mojim veľkým vzorom v pevnej vôle bol a je môj brat. Veľmi tvrdo vedel na sebe pracovať a to ma motivovalo k mojim fyzickým výkonom. Keď som mal okolo šestnásť rokov spravil som 3620 klikov na pästiach, čo v tom období bol neoficiálny svetový rekord. To ma tiež pár dní podržalo :- ))) Neskôr som sa dal na kulturistiku, dokonca súťažne a moja postava razom začala naberať iné tvary. To si všimli aj rovesníci - čo v nich vzbudzovalo rešpekt, a rovnako aj dievčatá, čo som si zase veľmi všimol ja :- ))) Medzi tým som asi dva roky intenzívne hľadal svoje miesto aj medzi kresťanmi. Neviem, či to mám nazvať, že to nebol môj čas, ale po skutočne dvoch intenzívnych rokoch, som to zabalil. Zdalo sa mi, že ten život ma ničím neláka, nemá mi čo poskytnúť. Unavovalo ma byť každý deň na omši. Bol som aj na duchovných cvičeniach, aktívne som pôsobil v jednom kostole, ale bola to akoby len technická snaha. Žiaden osobný Boh - Ježiš. Akcie, stretká, to áno, ale nič viac... Postupne som to zabalil a skončil v akomsi konzumnom štýle, kde bol normálny neviazaný sex, alkohol, cigarety, bary, diskotéky, jednoducho v úvodzovkách „normálny“ život. Zrazu popri športe som začal bezhlavo skákať do vzťahov s dievčatami. Cítil som tam akoby skrytú pomoc. Lenže opak bol pravdou. Mal som naozaj veľa vzťahov, ale množstvo z nich končilo zraneniami. Najskôr na ich a potom aj na mojej strane. Bolo mi ubližované a tak som ubližoval. Bola to zmena a dobrodružstvo. Popritom všetkom som cvičil aj bojové umenia. Jet-Kune-Do - tento štýl mi učaroval. Intenzívne som sa mu venoval a popri tom aj meditáciám a najmä silvovej metóde. Mal som svoj vlastný domáci bojový oltár a tiež svoje čierne kimono, v ktorom som strávil jedny Vianoce a jedol som pri štedrovečernom stole ryžu s paličkami. Vydal som sa tomu telom aj dušou. Na oltári som mal fotky aj Bruce-lee ho, aj Ježiša aj pannu Máriu. Bolo mi jedno, čo miešam dokopy. Šlo o to, že som chcel všetky zdroje, ktoré by mi mohli niečo duchovne priniesť. Počas vojenčiny som sa dostal na jeden kresťanský tábor, kde som bol ako športový inštruktor. Bolo to myslím v roku 1993. Tam som sa zoznámil so svojou dnešnou manželkou Silviou. Po tomto tábore som pôsobil vo farnosti Lamač v Bratislave a viedol som „kresťanské spoločenstvo so zameraním na bojové umenia“. Brali sme to vážne. Mali sme riadne tréningy, kde sme dokonca čítali aj Bibliu. Na začiatku sme sa pomodlili a potom začal tréning. Viedol som asi desať mladých nadšencov. Rovnako ako moje úteky z domu, gitara, dievčatá, ani bojové umenia neriešili môj skutočný problém. Svoje schopnosti som musel čím viac krotiť a dávať pod kontrolu meditáciami. Je to niečo ako mať bojového psa. Keď je šteňa, je to hračka, ale keď vyrastie potrebuje výcvik, inak ohrozí aj svojho majiteľa. Rovnako je to aj v bojových umeniach. Môžete to robiť ako šport, ale jedného dňa sa to stane vašim životným štýlom a vy potrebujete k tomu mentálny výcvik, filozofiu, ktorou sa budete riadiť a mať všetko pod kontrolou. Mne sa práve tento bod najmenej daril. Ocitol som sa v akejsi jaskyni. Druhých som vnímal mimo seba. Aj problémy akéhokoľvek druhu som riešil vo svojej ulite a pri svojom oltári. Silvia tým trpela. Komunikácia stagnovala, a ja som problémy riešil sám v sebe. No čosi ma vťahovalo kamsi hlboko. Nevedel som čo to je, ale začalo ma to znepokojovať. Keďže moja škola zakotvila v bode mrazu a moje vzdelanie skončilo na učňovke bez maturity, pracoval som ako inštalatér-údržbár. Bol som na tú prácu hrdý. Moja budúca manželka, ma však motivovala ísť na večerné štúdium a tak som popri zamestnaní trikrát do týždňa trávil večer opäť v školskej lavici. Myslel som si, že to bude nuda, ale práve tu sa začal písať môj príbeh života. Spolužiakom som občas predvádzal údery nohou do steny či do stoličiek a to si všimol jeden chalan. Dali sme sa do reči a začal sa ma pýtať na kresťanstvo. Samozrejme, že som sa nebránil tejto téme, veď som pôsobil vo farnosti, čo mi dávalo aj záruku, že bojové umenia s kresťanstvom môžu ísť dokopy. Môj nový priateľ však tvrdil čosi iné. Chvíľku skúšal argumenty, ale zrazu zmenil štýl a začal hovoriť o Ježišovi. Hovoril o sebe ako sa s ním stretol, čo prežíva teraz a čo Ježiš má pre každého človeka, ktorý ho prijme do srdca. Najprv som tomu úspešne odporoval, no čosi ma vo vnútri začalo nahlodávať. Moje večerné meditácie pri oltári začali byť chaotické. Pobehal som pár kňazov a uistil sa, že to čo robím je správne. Vyzbrojený povzbudením som čelil novým rozhovorom. No potom to prišlo. Pozval som ho na naše stretnutia na fare, kde sme trénovali. Povedal som mu, nech si prinesie aj tenisky a tepláky. K stretnutiu malo prísť asi o dva týždne. A aj došlo. No počas týchto dvoch týždňov došlo vo mne k obrovskej búrke. Nechápal som, čo sa so mnou deje, ale vedel som, že prichádza čosi, čo nepoznám. Slová o Ježišovi boli známe, ale tieto boli živé. Pálili ma a rozťahovali sa ako ortuť. Na jednom tréningu som povedal všetkým, že končím s bojovými umeniami, že neviem, čo sa deje, ale viem, že to, čo robím a žijem, je zlé. Nemal som slová na vysvetlenie, len istotu, že končím. Vo svojom vnútri som začal čosi vnímať. Niečo ma hnalo za ľuďmi, ktorí viedli modlitebné spoločenstvá na fare. Boli to vedúci. Povedal som im všetko, čo sa mi stalo. Ich reakciou bolo, aby sme založili nové modlitebné spoločenstvo, a aby som to viedol. To bol pre mňa riadny šok. To som nečakal, ani nevedel, čo to obnáša. Na prvom stretnutí, sme kľačali a modlili sa. Nevedeli sme ako. Nechceli sme sa modliť klasické modlitby. Cítili sme zvláštnu atmosféru. Prítomnosť kohosi neviditeľného, no silne prítomného. Plakali sme a dnes viem, že sa nás dotýkal Duch svätý. Na naše najbližšie stretnutie prišiel aj môj priateľ a modlil sa s nami. Pred tým sa nás spýtal, či by sme chceli osobne spoznať Ježiša Krista a či sme ochotní ho prijať ako svojho Pána a Spasiteľa. Moja odpoveď bola jasná a pri tejto modlitbe som už vedel, že môj život práve začína. Tá modlitba bola krásna v tom, čo prichádzalo, ale hrozná v tom, čo som opúšťal. Pri modlitbe som klesol na zem a hrozne som zápasil. V jednom momente sa akoby zastavil čas a ja som sa musel rozhodnúť medzi tmou a svetlom. Moje rozhodnutie pre Ježiša však nebolo jednoduché. Akoby ma tma ťahala späť. Bolo mi ťažké vysloviť meno Ježiš. Snažil som sa, ale nešlo to. Moji priatelia sa stále modlili a postupne som to zo seba dostal von. V tej chvíli moje vnútro naplnil neopísateľný pokoj. Moje rozhodnutie bolo jasné. Ježiš sa stal mojím jediným Pánom a Spasiteľom. Od tej chvíle ma opustil balvan zo srdca a rozbila sa moja ulita. Začal som žiť vo svetle. Rozbehlo sa naše spoločenstvo. Úspešne som zmaturoval a začali sme slúžiť. Hudba sa stala mojou nie skrýšou, ale akoby terasou, strechou z ktorej môžem kričať a spievať o tom, čo Boh pre mňa urobil. Strach zo školy pominul a ja som šiel na vysokú školu. Po piatich rokoch denného štúdia som držal v ruke diplom. Vtedy som si uvedomil, že Bohu nič nie je nemožné. Modlitba, pôsty, rodina a spoločenstvo, sa stali mojimi novými hodnotami a ja som začal žiť život, ktorý mi Boh už dávno pripravil. Dnes som ženatý, mám skvelú manželku a úžasné dve deti, dcérku a chlapčeka. Moja manželka bola prvým človekom, ktorý hľadel do môjho vnútra. Veď keď sme sa zoznámili, mal som len učňovku. Ona študovala vysokú školu. Verila mi. Videla vo mne hodnoty, ktorým som sám neveril, lebo boli v mojom živote často zaznávané. Dala mi svoju dôveru a lásku a s jej a Božou pomocou som prekonal svoj veľký strašiak – školu. Hudba sa stala mojou nie skrýšou, ale akoby terasou, strechou z ktorej môžem kričať a spievať o tom, čo Boh pre mňa urobil. Dnes vieme žiť v hojnosti aj v nedostatku. Zažívame Božiu starostlivosť v každej oblasti. Spoločenstvo sa nám stalo druhou rodinou. Sú našim veľkým zázemím a naša spoločná služba tak môže stále rásť a dozrievať. Uvedomujem si, že mojim veľkým darom boli a sú moji rodičia, ktorým som ja sám často nevedome ubližoval. Ich láska mi často „kryla chrbát“, no niektoré veci som musel prežiť na vlastnej koži. Viem, že kresťanstvo nie je ružový príbeh z rozprávky, ale reálna skutočnosť v ktorej sa oplatí žiť. Možno si povieš, že je mnoho ciest k Bohu. Áno, ale iba jedna vedie k tomu najvyššiemu – nebeskému Otcovi, jedinému Bohu. Tou cestou je Ježiš Kristus. Biblia hovorí o našich životoch aj o mnohých zasľúbeniach v tomto aj budúcom veku. Je návodom, ako žiť svoj život tu na zemi a budovať svoj vzťah s Bohom. Tešíme sa na nebo, ale náš čas je práve tu a dnes. Boh má východisko pre každé blúdenie a neistotu. Nerozhoduje vek ani množstvo hriechov. Stačí len tvoje rozhodnutie a môže sa zmeniť aj tvoj život. Možno si hovoríš, že nepotrebuješ zmenu, že si spokojný, ale potom nepoznáš dobrodružstvo, ktoré ťa čaká s Ježišom. Dobrodružstvo s trvalým následkom – večným životom. Rozhodnúť sa môžeš aj dnes. Zajtrajšok je príliš neistý. Buďte všetci požehnaní. Richard Čanaky, listopad 2007