Donald Calloway bol jedným z detí, ktoré v dnešnej konzumnej spoločnosti vyrastajú bez Boha a s mnohými zraneniami lásky. Pre svojich rodičov a príbuzných bol beznadejným prípadom. Jeho príbeh obrátenia je chválospevom na Božiu milosrdnú lásku a všetkým čitatelom má pomoci, aby nikdy neodsúdili člověka, aj ked akokolvek hlboko padol.

 

S dovolením P. Donalda Callowaya móžeme zveřejnit', čo porozprával o svojom obrátení v jednom interview so sr. Emmanuelou. Žili sme pre zábavu. Bol som pokrstený až ako 10-ročný, no nie z náboženských dóvodov, ale iba preto, lebo aj mój otčim sa dal pokrstiť. Mój otčim, tretí manžel mojej matky, bol dóstojníkom vojenského námornictva, dobrý človek, ale v žiadnom prípade nie nábožný. Naša rodina žila úplné svetsky, vlastne iba pre zábavu. Zamestnanie mójho otčima so sebou prinieslo, že sme často menili bývanie. Krátko po svadbe mojich rodičov sme sa presťahovali z Virginia Beach do južnej Kalifornie, kde mój život nabral nesprávný smer. Chodiť do školy som už viac nepovažoval za potrebné. Ovela viac sa mi páčilo na pláži, kde som začal - vlastne ešte ako dieťa - vo veku jedenásť rokov brať prvé drogy a zneužívat' dievčatá.

 

Stále častejšie som bol opitý, fajčil som všetko možné a čoskoro som sa ocitol mimo kontroly. Rodičia už na mna viac nemalí žiaden vplyv. Ked sme sa presťahovali do blízkosti Los Angeles, pokračoval som v tomto životnom štýle ďalej, pretože velmi rýchlo som si našiel priatďov, ktorí boli na rovnakej vlnovej dížke.

 

Jedného dňa nám mój otčim oznámil: „Budem preložený do Japonska. Preto tam budeme niekolko rokov bývat'." Touto novinkou sa pre mňa zrútil svet. Všetko, čo pre mňa niečo znamenalo, mi malo byť vzaté: moji priatelia, život na pláži, drogy, dievčatá, alkohol. Pomyslel som si: „Zničia mój raj." A preto som sa pevné rozhodol: „Svojim rodičom urobím zo života peklo!"

 

Vyhnaný z krajiny

 

Jen čo sme přišli do Japonska, okamžité som sa dal dokopy s jednou bandou amerických mladistvých, s ktorými som robil neuvěřitelné veci: Ako 14-ročnýsom denně bral drogy, opium, heroin a pil množstvo alkoholu. Každú noc som spal s iným dievčaťom a získal som tak všetky skúsenosti hriešneho života, aké si len možno představit'. Ušiel som z domu a spolu s jedným priatelom som sa dopúšťal závažných kriminálnych deliktov. Kradli sme motorky a autá, obrovské sumy peňazí při prepadoch bank a dokonca sme boli zapletení do machinácií japonskej mafie.

 

V tomto čase, keďsom zmizol, sa moja matka z obavy o mna nervovo zrútila. Vo svojom zúfalstve sa obrátila na istého duchovného pána, ktorý bol „náhodou" katolickým vojenským kaplánom: „Kde je Donny'i Je mrtvy? Čo je s ním?" Kedže ju kňaz skutočne mohol utešit, rástlo v mojej matke prianie stať sa katoličkou. Ja som sa to dozvedel až o niekolko rokov neskór, pretože v tom čase mi bolo všetko jedno! O nikoho som sa nestaral - ani o svojho otca, ani o svoju matku. Všetko sa točilo iba okolo mňa.

 

Prišiel čas, keďsa moja matka mala vrátit' spät' do USA, aby nanovo pohladala ubytovanie pre rodinu, skór akoby uplynula doba pósobenia mójho otca v Japonsku. Kedže som bol nezvěstný, musela opustit' Japonsko bez toho, aby sa so mnou rozlúčila. O krátký čas neskór si ma štátna polícia všimla, kedže odpočúvala moje nelegálně telefonáty z americkej vojenskej základné. Rýchlo ma našli a zatkli, spútaného a priviazaného o stoličku ma vypočúvali v policajnej kancelárii. Napriek tomu sa mi cestou na toaletu podařil útek, pretože som bol velmi šikovný a rýchly, opať ma však chytili. Kedže som bol pre spoločnosť nebezpečný, bol som bez procesu vyhoštený z krajiny. Sprevádzaný štyrmi policajtmi som bol deportovaný na letisko. Dokonca ma spútali aj v lietadle, a tak som bol vydaný Amerike. Bol som úplné zdivočený a moja neupravená hriva pokrývala pol chrbta. Po druhýkrát mi zobrali všetko, čo som miloval: peniaze, drogy, dievčatá a moju slobodu.

 

 Žil som ako umierajúci

 

Kedže som bol neplnoletý a svoje delikty som vykonal v Japonsku, nemohol som byť v Amerike obviněný pred súdom. Na letisku v Los Angeles ma odovzdalí pod dohlad mójho otca, ktorému som na svoje vlastné prekvapenie dovolil, aby ma sprevádzal do nášho nového domova v Pennsylvánii. Tam ma vzlykajúc přijala moja matka. Už sme sa predsa nevideli niekoľko mesiacov. Pozrel som na jej oči a mal som pre iba tieto slová : " Nenávidim ťa " Áno nenávidel som svojích rodičov, nenávidel som každého človeka, nenávidel som sám seba. O Bohu alebo o náboženstve som nemal ani len najmenšie potuchy.

 

Štátna polícia prikázala mojím rodičom, aby ma dali do výchovného ústavu, z ktorého som však po krátkom čase ušiel. Hneď v prvú noc som sa opil opil celou fĺašou vodky, a tak sa začal můj starý životný štýl len ešte horší ako predtým . Moja strava pozostávala z makarónov, syrá, náladových liekov a tabletiek na upokojenie a z najtvrdších drog, akými sú kokain, LSD a heroin. A ženy, nespočetné množstvo žien, každú noc iná... Medzitým siahali moje vlasy, ktoré som vždy nosil rozpuštěné, až po opasok. Na plece som si nechal vytetovat' veĺky obraz. 

 

Spoznal som jednu hudobnú skupinu, ktorá sa volala „Vďačná smrt"' a ktorú som následoval po celej krajině, až kým som neskončil vo vážení v Louisiane. Vykúpil ma jeden priateĺ a spolu sme opustili krajinu. Cestovali sme vždy pešo. Dósledkom mójho nezriadeného sexuálneho života bola pohlavná choroba, ktorá sa dala našťastie vyliečiť. Zrútil som sa, opáť som sa spamátal,... a pokračovalo to rovnakým štýlom dalej. Žil som ako zomierajúci. Este dnes si dobré spomínam na to, ako som niekedy ležal na chodníku, keď som si dal váčšiu dávku drog. Přitom som mal pocit, že sa mi roztrhne hrud a pukne srdce, tak prudko bilo. Keďže som nemal žiadne přístrešie, býval som krátko opáť u svojich rodičov. Hlboké utrpenie, ktoré som im spósobil, ich a tiež mójho nevlastného brata priviedlo ku Katolíckej cirkvi a našli živu vieru. Ja som si z toho robil iba žarty, predovšetkým vtedy, keď so mnou zaobchádzali láskavo a vládne. Pre mňa platilo iba heslo: „Robte si, čo chcete, len mne dajte pokoj!

 

 Žena mojich snov

 

Jedného dňa v roku 1992 - mal som 20 rokov a vlastne som bol vo svojom živote na konci - mal som náhle vnútornú istotu, že počas tejto noci sa stane niečo rozhodujúce. Snáď zomriem? V každom prípade som vedel: Dnes večer musím zostať doma. Nikto ma nedokázal presvedčiť, aby som si vyšiel von. Nebol som zvyknutý trávit' večer sám a velmi som sa nudil. A tak som sa prehrabával v nasej knižnici, či tam nie je niečo zaujimavé, čim by som si zahnal dlhý čas. Panovačné som vzal do ruky jednu z knih, mala názov „Královna pokoja sa zjavuje v Medžugorí". Samozřejmé - nemal som predstavu o tom, kto to je Královna pokoja alebo Medžugorie. Táto kniha sa mi zdála byť plná cudzích slov: Ježiš, Maria, panna, růženec, Eucharistia ... Slová, ktoré som vo svojom živote nikdy predtým nepočul. Tak som si teda poprezeral fotografie: Deti, ktoré sústredene hĺadeli na jeden a ten istý bod. To ma zaujalo, a tak som nakoniec začal, aj napriek cudziemu slovníku, čítať. Knihu som doslova hltal, akoby išlo o život, až kým som ju - asi do štvrtej hodiny rána - celu nedočítal.

 

Nepoznal som tuto Pannu Mariu, no predsa som intuitivné vedel: To je tá žena, ktorú som celý život hladal. Už od svojho detstva som tužil po dokonalej láske, ale hladal som ju na nesprávnej ceste. Teraz mi bolo jasné: Čo je napísané v tejto knihe, to je pravda! Veril som každému slovu, ktoré povedala Maria v okamih, ktorý v Medźugorii. Aj ked som ju nevideĺ, cítil som že ma veĺmi pritahovala ! Zdalo sa mi, že som ešte nikdy nestretol takú nádhernú ženu, ktorá je taká dokonalá a taká čistá. Táto žena mi podmanila moja srdce. Patrila mi! A bez toho, aby som vedel, čo to znamená, úplne bez vyhrady som sa jej daroval.

 

OKAMIH KTORY ZMENIL MOJ ŽIVOT

 

 Ćas do začiatku nového dňa sa mi zdal nekonečné dlhým. Bezpodmienečne som sa musel porozprávať s katolickým kňazom, pretože po čas tejto noci som dostal do srdca celu katolicku vieru. Keď začalo svitať, utékal som k nášmu vojenskému kňazovi, ktorého som - prirodzene - dovtedy ešte neviděl. Hnal som sa do sakristie a hned som spustil lavinu slov. Kňaz ma však poprosil, aby som si v tichosti sadol v kostole dozadu a aby som prišiel opať po sv. omši. Pomyslel som si: „Svatá omša - už zase nějaké cudzie slovo! " Rozpačito som sa posadil do poslednej lavice a prizeral som sa, ako sa ženy modlili růženec. Nikdy predtým som nevidel ani nepočul niečo podobné. Po istom čase vyšiel kňaz zo sakristie. Bol však celkom inak oblečený než predtým. Myslel som si: „Teraz sa začne určité niečo podobné ako divadelně predstavenie. Skvelé! Co sa tu len bude predvádzat?" Skutočne som nemal žiadnu představu o tom, čo sa teraz stane. Čo ma obzvlášť oslovilo, bolo správanie žien.Všetky súčasne vstali, súčasne sa posadili, hovorili tie isté slová a ja som nemohol zistiť, odkial to všetko čítali. Potom nadišiel okamih premenenia. Kňaz pozdvihol malý okrúhly plátok. V tomto momente mi všemohúci a dobrotivý Boh daroval jasné, hlboké poznanie: Táto hostia je Ježiš Kristus ! Klaňal som sa mu každou bunkou svojho bytia a vedel som : toto je to, očom sa písalo v tejto knihe, ktorú som prečítal v noci. Keď som videl, ako šli veriaci dopredu, aby prijali sv. prijímanie, horel som závisťou. Tak velmi som po ňom tužil! Ale nemohol som sa k nemu priblížit', pretože som cítil svoju nehodnost'. Nemohol som sa dočkať konca ceremoniálu, aby som opáť hned' bežal do sakristie. Tam som prepadol kňaza slovami: „Pán farár, to bol predsa Ježiš! Je to pravda, že tu bol Ježiš?! Prosím, rozprávajte mi viac o Ježíšovi!"

 

 Kňaz nemal, žial, toho rána vela času, aby sa so mnou mohol dlhšie porozprávať. Mám prísť opáť zajtra, prosil ma. Na dnes mi dal kříž, obraz Božského Srdca a obraz pápeža (Jána Pavla II.) Vlastně som ani nevedel, čo to boli za predměty, ale vzal som si ich.

 

 Ked som prišiel domov, začal som upratoyať svoju izbu. Naplnil som sedem velkých odpadových vriec vecami, ktoré doteraz pře mňa vela znamenali. Moja matka stála na chodbě a usmievala sa. Vo svojom srdci som pochopil, čo si ona v sebe hovořila: „Bože mój, dakujem ti!" Potom som zavesil kríž nad dvere izby, fotografiu pápeža a na stenu obraz Božského Srdca.

 

SIzy Ľútosti a šťastia Teraz? Čo som mal teraz robit'? Jednoducho čakať na další deň, pokým sa opáť budem mócť rozprávať s tým kňazom? Alebo by som to jednoducho mohol urobit' tak ako deti v„mojej knihe"? Otvoril som stranu s fotografiami,ktoré zobrazujú deti „pri modlitbe". Potom som si pomyslel: „Hm, prečo sa nemodlit? Uvidíme, čo to je!" Nespomínam si, či som sa vo svojom živote niekedy modlil. A ani som nevěděl, čo to je: modliť sa. A tak som si pozeral fotografie a snažil som sa napodobňovať to, čo som videil: Položil som si na zem pred seba obraz Božského Srdca, klakol som si.zložil ruky a hladel nahor. Potom som si po­myslel: „Dobré, som hotový! Modli sa!" Ale nemal som žiadnu představu, čo som mal robit'. Nič sa nedialo. Tak som jednoducho hladel na obraz, ktorý stál predo mnou: Ježiš, ktorý jednou rukou žehná a druhou ukazuje na svoje srdce. Kým som hladel na obraz, mal som náhle vo svojom vnutri jasne vedomie: " Toto je Boh-človek, ktorí za mňa zomrel na kríži a prelial za mňa svoju krv. Toto otvorené Srdce bolo pre mňa !A všetko , čo povedala Panna Mária deťom v Medžugorii, to povedala aj pre mňa. " Začal som plakať, áno, vzlykať ako nikdy predtým vo svojom živote.

 

Plakal som tak veľmi, že mi šaty celkom namokli z preliatých sľz. Zdalo sa mi, že každá kvapka tekutiny mojho tela vytiekla z mojích oči. Všetko, čo som urobil mi bolo veĺmi ľuto: všetky dievčatá, ktoré som zneužil: všetky ženy, s ktorými som sa intimne stretal: moji priatelia, ktorých som okradol, podviedol a oklamal : mojí rodičia a moj brat, ktorím som sposobil tak veľa utrpenia...... Zároveń som však vedel : časom sa zmiešali slzy ľútosti so slzami radostia vnútorného štastia, pretože som si ako ľútostivý hriešnik uvedomil:" Tento obraz, tento Ježiš Kristus, tento Mesiaž, Boh - človek zomrel za mňa, pretože ma miľuje!" Moje srdce postupne mapĺňalo nevysloviťeľné štastie.Tento žážitok bol taký hlboký, že si už viac nespomínam na to, ako dlho som sa modlil a plakal pred obrazom Božského Srdca.Viem len, že som sa po tom všetkom celkom vyčerpaný uložil na pohovku. Po prvýkrát vo svojom živote som sa cítil slobodný a zmocnil sa ma nevyslovitelný pokoj. Na to som na okamih zadriemal.

 

DONNY, SOM TAKÁ STASTNA

 

V polospánku som potom zažil niečo, čo slovami nedokážem opísať. Moje telo ležalo síce ešte na pohovke, ale moja duša, moj duch - neviem čo to bolo - bolo z tela priamo vytrhnuté. Nevedel som, čo mám robiť. Prepadol ma panický strach. Chcel som kričat, ale nedostal som zo seba ani slovo. Vnútorne som kričal z celej sily: "PANNA MÁRIA!" Ona bola jedinou osobou, na ktorú som myslel v tomto okamihu. Náhle bol moj " DUCH" opať silou, silnou ako vesmír, vtlačený do mojho tela. Potom som počul ženský hlas, najnežnejší ženský hlas, ktorý som kedy počul, povedal : "DONN, SOM TAKÁ STASTNÁ!" Nikto okrem mojej matky ma nevolal Donny. Vedel som, kto bola táto žen.Bol to taký jemný a nežný hlas, ako keby to bola tekutá láska. Bolo to neuveritelné! Túto noc spal ako dieťa v náručí svojej matky

 

MOJA SVADOBNÁ CESTA SO ŽIVYM BOHOM

 

Nasledujuceho rána som opať šiel do kostola. Po tejto noci som už viac po cigaretách, drogách alebo po alkohole a ani po ženách netúžil. Nedokázal som viac pozerat na ženu žiadostivo. Nastalo obdobie, ktoré som rád nazval "mojou svadobnou cestou so živým Bohom", mojím ženíchom. V kostole som strávil nekonečné hodin. Modlil som sa rúženec a krížovú cestu, čítal som životopisy svatých a spisy o svatej katolíckej Cirkvi. Životy svatých Vnútorne som okamžite vedel, ktorá kniha je obsahovo pravdivá. Keď som v televízii počul" o veľkých kazaťeľov, ktorí u nás v amerike zožali veľa uzanania,vždy nanovo som si uvedomil: Neohlasujú pravého Ježiša " Stále silnjšie som cítil túžbu patriť celkom iba Bohu a stať sa kńazom" .

 

Pro Donald Calloway to znamenalo ale veĺa rokov intenzívneho štúdia, pretože som nemal takmer ani vzdelanie piatáka. Ale chcel som až do podrobnosti robiť to, čo si Panna Mária odo mňa priala. Kde ma chcela mať? Napísal som žiadosť do viac ako dvesto spoločenstiev, a kedže mi prišlo mnoho kladných odpovedí, rozhodol som sa, že si zvolím to, ktoré má vo svojom názve dva krát meno Mária. A tak padla voľba na moje terajšie spoločenstvo - THE MARIANS OF IMMACULATE CONCEPTION - ktoré ma prijalo v roku 1993. Po desať ročnom štúdiu - po veľkom úsilí a vernosťi som bol 31. mája 2003 vysvatený za kňaza. Predbežne som bol istý čas vicerekorom národnej Svatyne milosrdného JEZISA v USA v Stockbridge a dnes posobim ako superior mariánskeho štúdijného domu v Steubenlive, v štáte Ohio.

 

Prameň: Fr. Donald Calloway s incredibile testimony, září 2008